Milujem vôňu letných večerov, vždy si pri tom spomeniem na prázdniny u babky. Zrazu mi zostane leto a posledné slnko mi na koži rozpáli drobné kryštáliky. Spomienky mi sedia na nose a nitkami napínajú kútiky úst. Úsmev prichádza..
Pamätám si na opekačky so susedmi, kde som babku ťahala za zásteru že ešte chvílu, ešte nechcem ísť spať. A ona, no dobre teda, len aby Lívenku komáre nedoštípali. Prvé rozkrajovanie melónu na začiatku prázdnin, na plastových stoličkách vonku. Dve babkine kamarátky (každá s rovnakú fertuchu) sedia u nás na lavičke neskoro do večera, ja načúvam, pozerám na tiene áut na dome a hrám sa že som v kine. Na rozbité koleno. Na drhnutie nosa od kečupu. Na koláčiky. Na rannú zákrutu, kávu, noviny a dedkovu cibulu. Na šachy a dedkove papuče. Babkine muškáty a, že poistky sa vypínali vždy o jednej. Na šišky, tykajúce hodiny, lepidlo na muchy. Keď rozhlas hlásil, že pred obchodom predávajú kamašle a my sme friško sadali na bicykel. Na to ako nás ujo Lojzko húpal, až mi bolo zle len som sa to hanbila povedať. A ujo Vlado ma raz povozil na traktore po ulici.
Občas mám chuť vziať si krabicu obrovskú ako svet a vdýchnuť do nej všetky moje spomienky na detstvo. Otvoriť ju vtedy, keď je mi clivo a zabúdam byť dieťaťom.