Myšlienkovo

Kedysi za starých čias bolo všetko iné ako teraz. Kedysi, keď sme ešte bývali na 91st Garden Street v New Yorku. V jednom tehlovom bloku, na druhom poschodí, kuchynské okno otočené do ulice, v lete s muškátmi, na jeseň s vyrezávanými tekvicami, taký gíč. Tak krásne tam bolo počuť keď pršalo, aj výhľad na ulicu po daždi bol prekrásny. Mokrý chodník, čľupkajúce kvapky, mláky čo zjedli pouličné lampy. Dobre sa tam čítalo a pila káva. Hlavne na jeseň. Tá zafarbuje ulice New Yorku, skrášľuje malé kaviarničky, kníhkupectvá a pekárne ako  malé bucľaté slečinky s červenými líčkami.

Bývala som tam spolu s manželom Alfonzom, dvoma vykastrovanými kocúrmi, papagájom ktorý bol agresívny keď niekto rozprával nahlas (šepkali sme) a rybičkami, ktoré často umierali. Mali sme na dverách nápis „Šťastná rodinka“, ktorý sme dávali preč, vždy keď sme sa pohádali. Po šepky, samozrejme.

Pracovali sme spolu s Alfonzom v malom prenajatom stánku. Predávali sme v ňom teplé gaštany. Kade kto nám rozprával svoj príbeh, o cestovaní, o neverách a počasí. Pamätali sme si ľudí podľa tvári. A keď okolo obeda nikto neprichádzal, Alfonz vždy s úsmevom hovorieval ako si raz v Indickej reštaurácií v New Yorku kúpil jedlo a nedokázal ho zjesť, pretože bolo tak veľmi štipľavé. A za vedľajším stolom, trojročné indické dieťa si ho ešte korenilo, lebo sa mu zdalo málo. Nikdy mu nepripomínam, že mi o tom už vravel, lebo sa mu pri tom pekne ligocú oči.

Občas sme chodievali parníkom do Európy. To Vám bolo! Tisíce ľudí, muži v oblekoch, ženy v marhuľových šatách koketne postávali pred kabínkami, fajčili jednu od druhej. Dokonca i vietor s Oceánom sa o ne bili. A deti sa predkláňali cez zábradlia, liezli na ne, koľko krát som aj skríkla, aj závrate mala, srdce mi skoro puklo. A Alfonz sa ticho usmieval a objímal ma.

A tak sme si pokojne žili, čítali sme si, prechádzali sa a milovali. Na druhom poschodí na 91st Garden Street v New Yorku. S holubmi na streche, s kocúrmi na gauči, s horúcim čajom a pod dekou.