Sedela na posteli a cítila sa ako zvratky. Ako ráno v aute keď prepínala stanice a pridávala hlas aby nepočula vlastné myšlienky. Všetko v jej hlave sa nahromadilo, tehlička na tehličku, občas sa veža rozkolísala, ale podarilo sa jej ju urovnať. Dnes nie..
Chvíľu na neho pozerala, nepočúvala čo vraví. Srdce jej tĺklo v bruchu akoby tam niekto bol, akoby tam vo vnútri niekto udieral. A dýchať sa nedalo..bože, to prázdno. Predvídala čo urobí. Čo asi urobí?
-Niečo ma už veľmi dlho trápi, poď, sadni si ku mne, neboj sa.
A potom neviem čo bolo. Len že plakala tak veľmi, až mala na rukách čiaročky ako po teplom kúpeli.Triasla sa a dýchalo sa ťažko..keby sa len dalo niekam ujsť. Ako to nemôže cítiť?
Prečo si ostanú dvaja ľudia vzdialení? Prečo to nechajú zájsť až tak ďaleko.
Sedí tam, objíma ho no má pocit akoby on objímal iba suchý bambus. Kde to všetko je?
Nechce nikomu ublížiť, predovšetkým jemu nie, už mu ubližovala veľa. Snáď jej raz všetko odpustí.
Necíti hnev, zatiaľ ani on..len to prázdno. Ako balón..
Celá debata | RSS tejto debaty