Myšlienkovo

Na mestských autobusových staniciach sa to ľuďmi len tak hemží. Preto nieje vylúčené, že natrafíte na niekoho neobvyklého. Rovnako, ako sa to pred nedávnom stalo mne.

Čakanie na kamarátku som si krátila učením sa na stanici, na jedinej lavičke kam ešte dopadalo večerné slnko. Bolo mi príjemne, hoci okolo prechádzali autobusy jeden za druhým. Blízko mňa sedelo milé usmievavé dievča a z druhej strany menej sympatický pán, ktorý pozeral raz do svojich papierov a raz na ženy.

V tom prišiel čudák oblečený v obleku, na pleciach mal prevesenú šuštiakoú bundu a plecniak. Vyzeral akoby si z práce odskočil rovno hôr. V jednej ruke mal niečo, čo vyzeralo ako väčší plech na pečenie a v druhej krabicu previazanú ako balík. Najprv som cítila….odpor. Naozaj som si priala, aby sa ma ten muž na nič nepýtal, aby mi nič neponúkal. Sadol si k pánovi s papiermi. V jeho pohľade sa dalo čítať, že ním pohŕdal rovnako ako ja. Po chvíli som ich prestala pozorovať a vrátila sa k otvorenej knihe.

„Čudák“ sa medzitým začal rozprávať s „krabicou“ akoby hovoril s dieťaťom, v zdrobneninách. Bola som hrozne zvedavá čo v nej má. Predstavovala som si ako Malý princ. Je tam mačka? 5 malých mačiatok? Alebo kuriatka? Stačí im tých pár otvorov na dýchanie? Keď začal poťahovať nitky, odložila som si knihu do kabelky. Od zvedavosti som takmer nedýchala. Skoro som sa ponúkla, že mu pomôžem rozviazať uzlíky na krabici, ale bolo by to veľmi netaktné.

Boli tam 2 malé holuby, ktoré si len tak spolu hrkútali. Nevyleteli z krabice ani keď ju nechal otvorenú. Dali sa mu pohladkať. A „Čudák“ sa veľmi tešil – rozprával im, kontroloval dierky na dýchanie. Zrazu prudko vstal, vybral si z vaku peniaze, pánovi s papiermi prikázal strážiť holuby a odišiel ku stánku s pečivom.